Počas môjho dospievania som veľmi nerozmýšľala o svojom budúcom manželovi a ani o manželstve. Možno preto, že som medzi mužmi a ženami vždy videla iba to dobré a to zlé - problémy som nevidela nikdy. Možno som ich aj videla, ale nechápala som ich. Všetci moji priatelia mali oboch rodičov. Nikto z mojich priateľov nikdy nerozprával, že sa jeho rodičia hádajú, alebo rozvádzajú. V podstate bolo všetko dookola ideálne. Keď sme chodili domov ku priateľom, vždy sme tam chodili v takom čase, keď ich rodičia neboli doma. Preto sme problémy jednotlivých rodín nepoznali. Tie začali vychádzať na povrch až v čase, keď sme boli na problémy zrelí. Aj keď sme to dobré, či zlé nevedeli posúdiť, vždy sme svojim najlepším kamarátom závideli ich mamy. Kamarátkina mama bola vždy lepšia, ako tá moja. A moja mama bola pre mojich kamarátov vždy lepšia, ako tá ich mama.
Podľa mňa moji rodičia žili kľudne, chodili do práce, cez víkendy na chatu, raz za dva roky na dovolenku. To že by sa hádali, to som nikdy nepočula. Ak sa hádali, nikdy sa nehádali nahlas. Niekedy buchli dvere. Ale to som nebrala ako hádku.
Moja mama pochádza od Uralu. Ja som ju vždy veľmi bránila pred "hlúpymi rovesníkmi", ktorí sa mi smiali, že mám mamu Rusku a že na dovolenky chodíme len do Ruska. Ako som neskôr zistila, jej pôvod bol príčinou ich častých hádok, ktoré som ja nevidela/nepočula.
Z tohto ich celoživotného trápenia som si uvedomila, že nie je dobré mať partnera z inej krajiny ako je Slovensko a už vôbec nie takého, ktorý ti bude vyhadzovať na oči tvoj pôvod.
Ďaľšie uvedomenie si čo nechcem mať vedľa seba mi vnúkol alkohol a cesnak.
Od malička som neznášala pijakov. Hoci za socializmu sa veľmi nepotulovali po uliciach. Sedeli v krčmách. Keď som po škole chodila na hudobnú alebo na balet, vždy som okolo takej krčmy prechádzala. Vstup do nej bol z podchodu nášho obchodného centra. Stále v ňom smrdelo a na asfalte boli vyschnuté fľaky po čúranicach. A v krčme vedľa tohto podchodu sedával aj môj otec. Keď sa potom taký podgurážený najedol cesnaku, bolo otrasný na pohľad aj na pocit.
Už vtedy som nechcela mať za partnera pijaka.
Ďaľšie uvedomenie si čo nechcem mať vedľa seba mi vnúkli pľúvance.
Strašne sa mi nepáčili muži, ktorí si pred ženou odpľuli. Buď to boli chalani z partie pri poťahovaní cigarety, alebo starší páni, ktorí si vyťahovali sople až neviem z ktorej dutiny a veselo ich odpľuli na zem pod nohy žene. Bŕŕŕ!
Ďaľšie uvedomenie si čo nechcem mať vedľa seba mi vnukli samotní muži.
Keď som bola v puberte, tak som tvrdila, že sa nikdy nevydám. Teraz už ani neviem prečo, ale myslím si, že to bolo tým, že nepatrím medzi tie krajšie a štíhlejšie ženy. V podstate som nikdy nemala frajera dlhšie ako týždeň. Bola som však krásne platonicky zaľúbená. A výzor tohto chalana mi predurčil to, ako by mal vyzerať ten môj. Určite by mal byť vyšší ako ja, s tmavými vlasmi a hnedými očami. Povýšenecké a namyslené správanie tohto chalana však nasvedčovalo tomu, že taký chalan sa nebude venovať tak všednému dievčaťu ako som ja.
Všetky tieto uvedomenia si som porušila mojou prvou veľkou láskou - bol to "inostranec", pijak, kurevník, pekne vyzerajúci mladík, ktorý sa o mňa zaujímal. Alebo, žeby som bola slepá/zaľúbená a namýšľala som si to? Bola som strašne sklamaná, že ten, koho ľúbim, robí to, čo sa mi nepáči. A naivne som si myslela, že ho mojím kladným prístupom k životu zmením. Žiaľ. Nestalo sa tak. A najhoršie bolo veľmi dlhé "odpútavanie sa" od neho, pretože ten keď zistil, že stratil "môj obdiv", tak sa na mňa prilepil a nedal mi žiť slobodný život.
Aj keď som nikdy nahlas nehovorila o tom, koho chcem mať za muža, aj keď som vždy tvrdila, že sa nevydám, myslím si, že v čase dospievania boli v mojej hlave predovšetkým predstavy o výzore a nie o charaktere môjho "budúceho". Charakter sa v predstavách začal upresňovať až mojimi vtedy krátkymi a krutými životnými skúsenosťami.
Tieto predstavy zabila realita.
Daná výpoveď je súčasťou virtuálneho projektu Ženy o mužoch. Ostatné nájdete TU.
predchádzajúci
nasledujúci
Komentáre