Chodili okolo seba viac ako mesiac. No ona ho nevidela. Nebola zvyknutá na to, že sa na ňu niekto pozerá ako na ženu. Raz sa jej prihovoril. Bola prekvapená, že sa s ňou rozpráva len tak, bez toho, aby ich niekto predstavil. Keď zahnala prekvapenie, pozrela sa mu priamo do očí. Do veľkých očí s tmavo hnedou dúhovkou, orámovaných dlhými čiernymi mihalnicami, zastrešenými hustým pekne tvarovaným obočím.
Zaľúbila sa. Jediným pohľadom. Chcela ho. Keď bola pri ňom, nevedela povedať ani slovko. Prežívala niečo, čo nepoznala.
A on bol chytrý. Nenaliehal. Občas ju navštívil. Nedal jej vedieť, že ju chce. Ona sa pomaly zamotávala do pavučiny lásky. Postupne podliehala myšlienke mať vzťah.
Bol vytrvalý. Vravel jej iba, že je s ňou rád, že je pre neho ako sestra, kamarátka, že je rád, keď mu pomáha. Veľmi chytré pomalé privlastňovanie. Až kým to nevydržala. Sama sa mu ponúkla. Sama sa mu oddala. Bola chytená. A on si pripísal bod navyše v súboji "on a ženy".
Nikdy nedal prvý podnet na to, že nejakú chce. Nechápem, kde získal tú zručnosť. Veď ani nemal veľa rokov. Tak okolo dvadsiatky. A toľko dievčat, ba aj žien ho chcelo. Bola uspokojená s narodenou láskou. Vtedy ešte nevedela, že po "dotletí ohníka citov" láska bolí, že láska pichá, že premieňa slzy na hrachy skotúľavajúce sa do vankúša, že zabíja vieru v dobré, že pomstu rodí.
Najškaredšie od neho bolo, že sa neschovával. Všetci kamaráti poznali jeho "tajomstvá". Iba ona ich nemohla vidieť. Lebo bola šťastná. Ak sa niekde objavila, tak všetci o nej vedeli, pretože to šťastie všade rozdávala. On mal zatiaľ čas sa schovať alebo sa tváriť nenápadne. Stále mu verila. Nemala prečo neveriť. Vždy k nej bol milý, vážil si ju a dal jej to, čo chcela.
No raz niečo pocítila. Nevedela čo. Nevedela ako. Možno to bola intuícia, možno niekto niečo potichu povedal (a ona to počula), možno niekto niečo ukázal (a ona si to gesto všimla), možno ... A pristihla ho. Bozkával inú. Nechcela vedieť, ktorú v poradí. Objímal ju v šere malej izby, pri nočnej lampe, pri tichej hudbe. Vytiahla ho z izby za vlasy. Nechápala, kde na to vzala odvahu. Asi už bol čas uvidieť pravdu. Nebála sa, že jej to vráti. Celá sa triasla, pretože tá iná bola jej jediná kamarátka, tá čo hovorila jej rečou. Neverila, že jej to spravila.
Celú noc prebdela. Nespala. Posedávala po chodbách, po schodoch. Nechápala iných, že sa bavia. Všetci sa bavili. Jej duša nie. No najväčšia rana prešla srdcom až nadránom, keď ju našiel schúlenú pri stene a povedal, že nech už idú spať, lebo že už je unavený.
A toto sa stáva často, že nerozoznáme priateľstvo od falošnosti, neúprimnosti. A nemyslím si, že to neúprimné sa väčšinou stáva iba medzi ženami. Vyjadrenia a správania falošníka sa líšia od toho, čo v skutočnosti vo svojom vnútri prežíva.
Najviac bolí faloš a klamstvo od človeka, ktorého ľúbime. Hovorí sa, že láska je slepá. No nie láska je slepá, ale oči zaľúbeného. Ak nevidíme klamstvo vo vzťahu, tak dôverujeme. A ak ho vidíme, tak je smutné, že sa nevieme z takého vzťahu vymotať. Zo slepej dôvery a žiarlivosti človek určite raz precitne. To precitnutie bolí.
Priateľstvo je šťastie. Je vzácna vec. Vo svojej podstate by mala znamenať to, že na priateľa sa môžme spoľahnúť v hocijakej situácii, že vie o nás to zlé aj to dobré, že pozná naše zlé aj dobré črty a nevadia mu natoľko, že stále zostáva naším priateľom. Asi preto najčastejšie považujeme za priateľa svojho patnera. Povieme mu o jeho chybách a neurazí sa. On nám povie o našich a neurazíme sa. Nedostatky seba samého bez obáv priznávame. V priateľstve sa o takýto vzťah nielen snažíme, ale ho aj realizujeme. Sme úprimní. Vyjadrujeme sa tak, ako to preciťujeme. A hlavne dôverujeme.
V kamarátstve je najdôležitejšia striedmosť mysle, kontrola pocitov a tolerovanie názorov toho druhého.
Vo svojej podstate som introvert. Mám málo kamarátov ako medzi mužmi, tak aj medzi ženami. Možno som v mojej minulosti dala do kamarátstiev strašne veľa energie a často som sa popálila (?).
Vychádza mi to tak, že najskutočnejšími priateľmi by sa mali stať predovšetkým partneri počas ich súžitia krátkodobého či dlhodobého. Záleží na partneroch, kedy si priateľstvo uvedomia. Možno to príde po opadnutí intenzívnej príťažlivosti alebo po odoznení vzájomných krívd alebo po oslobodení sa od starostí s deťmi a možno je ich vzťah priateľstvu žičlivý od samého začiatku. So skutočným priateľom na seba nikdy nezanevrieme, aj keby sme mali byť od seba veľmi vzdialení.
Raz dávno som mojej "láske" povedala, že vzdialenosť nie je príčinou na zabudnutie. A niekto iný povedal, že priateľstvo nezabije diaľka, ale zabúdanie. Moje "priateľstvo" sa prerušilo, kvôli egoizmu, klamstvu, hlúposti a vzdialenosti. Ostala živá "spomienka" a v mojom vnútri malý prázdny bod, ktorý sa nenaplnil už žiadnou inou radosťou môjho neskôršieho života. Nikdy som však nezabudla.
Daná výpoveď je súčasťou virtuálneho projektu Ženy o mužoch. Ostatné nájdete TU .
Komentáre