olgusha

   Keď som bola mladšia, chcela som si "užívať život". Chodiť hore-dolu, spoznávať nových ľudí, stretávať starých priateľov, učiť sa robiť nové veci, mať pri sebe svoju lásku, byť v pohode. Na zdravie vo všeobecnosti som nemyslela. A ochorela som. Žila som v Moskve, kde bola "zima ako v Rusku". No aj tak som si moje zdravie nevážila. Mala som zápal pľúc, podozrenie na tuberkulózu, koliku, astmu na infekčnom základe, nejedla som, nepila som, fajčila som, čo vám budem hovoriť. Patrilo to k veku (?!).
   Prišlo obdobie keď som sa konečne spamätala. Musela som sa začať liečiť, keďže dovtedy som svoje liečenie zanedbávala. A stala sa jedna úžasná vec. Otehotnela som. Moje telo sprudka prestalo bojovať s chorobami a všetku svoju energiu vkladalo do života, ktorý rástol vo mne. Nikdy by som tomu neverila, keby som to nezažila. Ruskí lekári v nemocnici sa čudovali, kam tie choroby zmizli. A naďalej ma liečili. Ja som však silné antibiotiká potajomky zahadzovala. Oni si mysleli, že mám taký silný organizmus a tak bojujem s chorobou, až som sa z nej vyliečila. Ja som vedela svoje.
   Môj vtedajší partner, otec môjho dieťaťa, sa ale vôbec nezmenil. No, trošku sa zmenil vo vzťahu ku mne, ale iba preto, že bol hrdý na to, že bude otcom. Moja choroba ho nepriviedla k tomu, aby ma poľutoval, aby mi pomáhal. Navždy odišiel z môjho srdca.
   Keď som porodila zdravé dievčatko moje choroby sa vrátili (predstavte si), nie všetky, iba astma na infekčnom základe. Trvalo to asi tak pol roka, kým som sa celkom pomaličky vyliečila. Liečila som sa svojpomocne, rôznymi domácimi prípravkami, keďže v Rusku mali "krízu" s liekmi. A pomáhali mi moji priatelia. Bolo obdobie, keď som sa nevedela nadýchnuť, keď som nevedela prejsť ani 3 metre, keď som sa počúravala od slabosti celého môjho organizmu, keď som mala pocit, že mi každú chvíľu praskne žilka na čele, lebo som sa nevedela nadýchnuť. Moje kamarátske vzťahy ostali nezmenené. Na internáte si vlastne všetci pomáhali.
   Zmenila som sa ja. Zvážnela som. Ešte stále som študovala na VŠ (aj som doštudovala). Prestala som sa flákať. Začala som sa učiť. Prestala som piť alkohol a obmedzila fajčenie. Pomáhal mi pri tom môj nový vzťah - materinský.
   Dospievaním a stárnutím by ľudia mali "dozrieť" duševne a fyzicky - to je na každom, podľa toho, ako sa cíti.
   Ja som momentálne veľmi pohodlný človek, čo treba spraviť, to spravím, ale to, čo nemusím, to nerobím. Vážim si svoj život a snažím sa chrániť pred chorobami, pred ktorými sa brániť viem. Nepachtím sa za niečím (bohatstvo, kariéra, krása), o čom viem, že v tom nechcem dosiahúť maximum. Starám sa o svoju rodinku a rozdávam okolo seba úsmevy. Už som prekonala moje "nervózne obdobie" a jednoducho žijem.
   Niekto by povedal, že by nechcel žiť taký jednotvárny život. Ale ja chcem. Aj ten je niečím zaujímavý, ak človek má nejaké záľuby. Smutné sú iba dni, keď niekoho strácame rozchodom, chorobou alebo smrťou. Žiaľ, čím sme starší, tým viac vidíme okolo seba takýchto smutných udalostí.

Daná výpoveď je súčasťou virtuálneho projektu Ženy o mužoch. Výpovede všetkých nájdete uverejnené na stránke http://hogofogo.blog.sk.