Mám dcéru aj syna. Medzi nimi je takmer desaťročný vekový rozdiel. A každý z nich bol ako malé dieťa úplne iný.
Moja dcéra bola neskutočne kľudným dieťaťom. Ako hodinky sa zobúdzala každé tri hodiny, urobila svoje potreby, napapala sa, pousmievala a znovu zaspala, dokonca spala aj v noci. Akokeby cítila, že ja som bola po jej narodení taká chorá, že som nevládala ani dýchať ani chodiť ani ju držať na rukách. Kým ja som takmer pol roka bojovala s mojou chorobou, ona trpezlivo vyčkávala na chvíľu, kedy sa jej budem môcť venovať úplne naplno. A ďakujem jej za to. Bola som slobodná mamička, takže som všetko musela zvládnuť sama. Pomoc pri výchove dcéry od muža, ktorú som potrebovala, som nepoznala. No aj tak sa nám darilo.
Po šiestich rokoch od jej narodenia som sa zoznámila s mojím manželom. Vlastne nás dala dokopy moja dcéra. Proste sme sa začali s ním rozprávať na ulici, najprv dcéra, potom ja. Keď sa narodil môj syn, myslela som si, že bude tak isto kľudným dieťaťom, ako dcéra. No život mi ukázal, že to nemôžem mať až také jednoduché, ako doteraz a dal môjmu synovi do vienka nespavosť, neposednosť, nervozitu, nespokojnosť, málo smiechu a veľa plaču. A tak som sa v mojich viac ako tridsiatichtroch rokoch musela nanovo učiť žiť na tomto svete, úplne odznovu zisťovať, čo znamená slovo otec, čo znamená slovo manžel, čo znamená slovo dieťa a nakoniec aj slovo matka. Zase som sa dostala do mne známeho kolobehu - dávaj, dávaj, dávaj, aj tak nič nedostaneš. Môj manžel to nemal v živote ľahké - vyrastali s bratom a mamou osamote. Takže toho celkom veľa dokázal spraviť sám. No napriek jeho zručnosti sa jednu vec ešte stále učí - učí sa mať vzťah k svojmu synovi. Stojí ma to veľa energie, no nevzdávam sa.
Tak, ako sa žena už počas tehotenstva učí byť matkou a mať vzťah k deťom, tak aj muž by sa mal po narodení dieťaťa začať učiť byť otcom. Obidvaja by sa mali naučiť pocitu zodpovednosti a od narodenia dieťaťa, by sa dieťaťu mali venovať. Dieťa by malo cítiť okolo seba pocit istoty.
Myslím si, že dnes sa otcovia venujú deťom o trošku viac, ako keď som bola malá ja. Vidím to na mnohých mladých pároch, žijúcich v mojom okolí. Napríklad tým, že chodia obidvaja s dieťaťom vonku na prechádzku/výlety, či k lekárovi, či do obchodu. Je to pekné, keď si navzájom pomáhajú, upevňuje to ich vzťah aj ich rodinu. Časom príde kríza/krízy, no tie treba prekonať. Komunikáciou, kompromisom. Ak je vzťah medzi rodičmi v ne-/pohode, takto to cíti aj dieťa.
Kým je dieťa malé je veľmi naviazané na matku. Keď sme sa s mojím manželom naťahovali (nie hádali), šalili, objímali, náš syn to vždy vycítil, aj keď bol v inej izbe. Zaujímavé bolo, že stále prišiel ku mne, začal ma hladkať, ako keby sa mi ubližovalo alebo nás od seba odtláčal.
Čím viac dieťa rastie, tým viac ho matka aj otec musia učiť samostatnosti. Hlavne by to mal robiť otec, pretože mama aj naďalej dáva dieťaťu istotu domova. Otec by mal dieťaťu ukázať mužský, ale aj ženský pohľad na svet. Neviem, či som to správne napísala, mám na mysli napríklad dať dieťaťu (rovnako synovi aj dcére) základy tých najbežnejších športov, mal by dieťa naučiť vyhrávať, ale hlavne prehrávať, mal by dieťa naučiť uznávať autoritu iných ľudí a slova, ako rodičov, mal by ukázať lásku, dôveru a dobrý vzťah k manželke/matke svojích detí.
Myslím si, že to, ako sa otec správa k svojmu dieťaťu, odráža väčšinou to, ako sa k nemu správal jeho otec. Ak sa jeho otec venoval jemu, keď bol malý, bude sa aj on venovať svojím deťom, pretože je táto vec pre neho samozrejmá. Čím viac dieťa dostane "do vienka" v detstve a dospievaní, tým viac odovzdá v dospelosti svojím deťom.
Najsmutnejšie na tom je to, že muži si tieto veci uvedomujú veľmi pomaly, častokrát až po napomenutí ženou. Často sa stane, že sa svojej práci venujú natoľko, že na deti proste nemajú čas (a možno aj zámerne, lebo nemajú s deťmi trpezlivosť). Aj toto môže byť často príčinou sporov medzi otcom a ženou. Žena sa častokrát sama stará o deti a o domácnosť a ak pri tom chodí ešte aj do práce, určite je z toho unavená. A určite ju to časom prestane baviť. Ešte horšie je to vtedy, keď je dieťa "niečím iné" (choroba/postihnutie akéhokoľvek druhu). Vtedy, ak muž nepomáha, je to naozaj naozaj ťažké.
Keď príde dieťa do rodiny, tak sa priority dospelých menia. Dospelý človek by sa mal prispôsobovať dieťaťu až do veku, kým je dieťa natoľko dospelé, že sa môže osamostatniť.
Daná výpoveď je súčasťou virtuálneho projektu Ženy o mužoch. Ostatné nájdete TU .
predchádzajúci
nasledujúci
Komentáre