Veľakrát sa ti vďaka nej na tvári objaví úsmev. Veľakrát údiv.
Poteší ťa, keď ňou do izby vchádza mesačný svit za splnu mesiaca. Osvetlí celú miestnosť a jeho tajuplnosť otvorí dvere tvojej fantázie. Chceš sa prechádzať po izbách kaštieľa v tenkých mušelinových závojoch, sadnúť si pred okno, pozorovať vlka ako na miernom kopci posiela zavýjanie obrovskej jasnej guli na oblohe a vie, že by si ho chcela pohladkať, no napriek tomu na teba zavrčí, keď sa k nemu opatrne blížiš s vlajúcimi vlasmi od južného vetra.
Nahnevá ťa, keď ti ňou pošteklí viečka slnečný lúč. Nadránom, keď túžiš zostať zababušený vo veľkých, teplom voňajúcich, perinách. Stále sa od neho posúvaš ďalej, no ten ťa vždy nájde a vraví ti - choď, urob si kávu a sadni si na terasu do ratanového kresla, ktoré jemne praská, keď sa do neho ukladáš a vystavuješ tvár teplému prúdu, lebo chceš, aby ti vyskočili pehy, ktoré ťa tak rozžiaria, lebo pehy vedia, že ty chceš do seba vsať energiu svetla.
Poteší ťa, a možno aj nie, pohľad cez kľúčovú dierku, keď vo veku objavovania ukradneš pocit skrytosti niekoho za dverami, kto vie, že si tam a dívaš sa a pomaly sa odhaľuješ, a možno aj skrývaš, pred očami chtivými vidieť kúsok tajomstva tvojho ja.
Ale keď sa na okolitý svet dívaš iba štrbinou, vidíš iba to, čo vidieť chceš. A tiež hranice zľava, sprava, zhora, zdola. Tmavšie rozmazané plochy, ktoré ti nedovolia vidieť jasne.
A možno si zaľúbený a vidíš to, čo cíti tvoje srdce.
A možno si nahnevaný a vidíš to, čo hnevá tvoju dušu.
A možno sú to medzierky medzi zubami, ktoré ťa dráždia vykročiť do dažďa. A neschovať sa pod dáždnik. Ale nasávať vzrušujúci dotyk dopadajúcich kvapiek, ktoré ťa pomaly premočia úplne celú. A keď sa ti vyrovnajú vlasy pod váhou padajúcej vody a stvrdnuté bradavky sa budú otierať o tenké tričko, pochopíš, že sa máš oddať životu. Síce plnou silou, ale tak, aby si neublížil okolitým osôbkam, ktoré sa na teba dívajú a ticho ti závidia tvoje prebudenie.
Pochopíš, že ťa štrbina okrádala o to, o čo ťa okrádala. A budeš chcieť dohnať zmeškané.
No neponáhľaj sa, máš čas uchopiť tú "vôľu", ktorú ti dáva život. A vtedy zbadáš aj šišky na najvyšších konároch ihličnanov. Lieskovce, ktoré zbiera veverička. Začuješ ďatľa, čo lieči stromy. Vtáča, čo sa učí lietať. Babiu pavučinku, čo sa leskne pri zapadajúcom slnku zachytená na pouličnej lampe.
A zistíš, že zrazu ti nič nevadí.
Komentáre